Tabuľa bola venovaná na pamiatku občanom Oľšavice, ktorí v období 2. svetovej vojny zachránili život mnohým židovským rodinám. Zaujalo ma to a začal som si zisťovať na internete, o čo vtedy vlastne išlo. Informácie o tom, čo sa udialo v Oľšavici počas 2. svetovej vojny ma veľmi prekvapili. Príbeh kňaza a dedinčanov, ktorý sa odohral v Oľšavici za 2. sv. vojny, je vhodný na sfilmovanie. Čo sa tam vlastne udialo?
V septembri roku 1944 už mnohí slovenskí občania židovskej národnosti tušili, prípadne dobre vedeli, že ak ich naložia do dobytčákov, tak ich čaká len smrť. Možno mnohí vedeli o správe dvoch slovenských utečencov z Osvienčimu (Vrba a Wetzler), ktorú koncom apríla 1944 dostali na stôl najvyšší židovskí predstavitelia v Bratislave i v Budapešti. Možno už dobre vedeli, ako skončili ľudia, ktorí boli zo Slovenska transportovaní v roku 1942. Keď sa v septembri 1944 obnovili zo Slovenska transporty do koncentračných táborov, tak sa títo, zrejme lepšie informovaní a odvážnejší Židia, snažili skryť. Mnohí utiekli do lesov v Levočských vrchoch. Keď sa v jeseni ochladilo, hlad a zima ich prinútili zísť aj do Oľšavice. Zrejme vedeli, že v nej slúži kňaz, ktorý Židom pomohol už v roku 1942.
Michal Mašlej slúžil na fare v Oľšavici od roku 1930. Slúžil na fare, kde každý rok v lete dovolenkoval aj vtedajší prešovský sídelný biskup Pavol P. Gojdič. Biskup bol za Slovenského štátu tŕňom v oku klérofašistickej vláde. Na rozdiel od iných biskupov, sa odvážne a verejne vyjadroval na obranu Židov už od roku 1939. Spomeniem napríklad, že biskup v liste chargé d´affaires Vatikánu G. Burziovi zo dňa 16. mája 1942 ostro odsúdil deportácie Židov a upozornil na krutosti, ktorých sa dopustili príslušníci Hlinkovej gardy na bezbranných. Navrhol odstúpenie prezidenta J. Tisa, alebo ak si to okolnosti vyžadujú aspoň jeho laicizáciu, keďže hrozilo, že vina za tieto ukrutnosti voči Židom padne na celú katolícku cirkev.
Práve tento biskup povzbudzoval kňaza Michala Mašleja k pomoci blížnym, pričom bol presvedčený, že absolútne nezáleží na tom, či je blížnym Nemec, Rus, Slovák, Žid, Maďar, Róm, ateista, alebo veriaci. Keď Michala Mašleja začali o pomoc prosiť slovenskí Židia, tak sa s obavami obrátil na P.P. Gojdiča s otázkou - čo má robiť, ak ho Židia žiadajú o pomoc? Traduje sa, že biskup mu odpovedal - „Nie je nič dôležitejšie, ako záchrana ľudského života". Michal Mašlej sa potom podľa toho aj riadil. Už v roku 1942 pokrstil 28 Židov a tým ich zachránil pred smrťou v koncentračných táboroch. Odvážne potvrdzoval falošné identity mnohých prenasledovaných na notárskom úrade v Levoči a neskôr dokonca aj na miestnom sídle gestapa. To ale bola len "rozcvička" oproti tomu, čo dokázal spoločne s Oľšavičanmi od leta 1944 do januára 1945.
V Oľšavici sa podľa údajov, ktoré som našiel, skrývalo okolo 100 rasovo prenasledovaných slovenských občanov. Prvých slovenských Židov Michal Mašlej skrýval v lese, kde im nosil jedlo a šatstvo. Ukrývajúcich a utekajúcich ale postupne pribúdalo. V jeseni po potlačení SNP ich ukryl aj u seba na fare a organizoval ich ukrývanie po domoch v Oľšavici. V kázňach apeloval na dedinčanov, aby poskytli pomoc blížnym. Dedinčania kázne zobrali doslova a v spolupráci so svojím kňazom si rozdelili Židov po svojich domoch. Bolo to riskantné. Okrem toho, že sa mohol niekde vyskytnúť nejaký udavač, tak od septembra 1944 v dedine sídlila nemecká vojenská posádka o počte 30 -50 mužov a v okolí sa neustále robili razie a kontroly.
Čím viac o udalostiach v Oľšavici rozmýšľam, tým viac nad tým krútim hlavou. Je pre mňa záhadou, ako dokázali Oľšavičania ukrývať toľko ľudí v dedine, kde boli zároveň ubytovaní aj nemeckí vojaci. Tí dokonca mali hlavný stan priamo na fare. Došlo tak k absurdnej situácii, keď sa v pivnici skrývali Židia a na poschodí fary bol štáb a dokonca tam bol ubytovaný veliteľ nemeckej vojenskej jednotky. Taktiež v celej dedine bola podobná absurdná situácia. V jednom dome boli ubytovaní nemeckí vojaci a v druhom oproti, sa pod strechou, v pivnici, alebo v stodole, ukrývali Židia. Ako je to možné? Ako sa podarilo päť mesiacov skrývať Židov v dedine s nemeckými vojakmi?
Viete si v tej dobe predstaviť odvahu, ale aj obavy a neustále napätie Oľšavičanov? V tej dobe totiž záchrancom Židov hrozili kruté tresty a nikto si nebol istý, či niekto v jeho okolí nie je donášač. Žasnem nad tým, ako spoločne dokázali tak dlho utajiť a živiť toľko prenasledovaných. Možno v tomto prípade fakt platí, že pod lampou je najväčšia tma. Michal Mašlej sa zrejme podľa tohto príslovia riadil. Hneď po príchode nemeckých vojakov do dediny nadviazal kontakt s nemeckým veliteľom a navrhol mu pomoc s ubytovaním. Nemeckých vojakov samozrejme ubytovali v domoch, kde sa neukrývali Židia. Rozmýšľam aj nad tým, či nemeckí vojaci boli hluchí a slepí. Ak tam boli päť mesiacov, tak si museli niečo čudné všimnúť. Veď ukrývajúci museli niečo jesť, dodržiavať nejakú hygienu, byť v tichosti...čo ak napríklad bol niekto chorý a kašľal? To si nemeckí vojaci za celý čas nevšimli, že napríklad niekto ide s košíkom jedla na strechu, do stodoly, či do pivnice? Je to pre mňa záhada, ale zas na druhej strane ak ide o život, človek dokáže aj nemožné. Vynára sa mi ale aj kacírska myšlienka, že čo ak niektorí nemeckí vojaci aj vedeli, čo sa deje, ale tvárili sa, že nič nevedia. Ak by sa týmito udalosťami podrobne zaoberal nejaký historik, možno by chcel vyspovedať veliteľa nemeckej jednotky. Ak by žil (čo pravdepodobne už nie), prípadne jeho potomkovia, tak by sa ho opýtal, či o ničom nevedel. Každopádne je fakt, že nikto nikoho neudal, všetci Oľšavičania očividne držali spolu a dokázali bezpečne ukrývať prenasledovaných až do obsadenia územia sovietskou armádou. Škoda, že tento príbeh nie je lepšie zdokumentovaný, pretože pamätníkov je čoraz menej.
Určite by bolo zaujímavé pozhovárať sa s ľuďmi v Oľšavici, alebo so synovcom Michala Mašleja, mimochodom tiež kňazom, ktorý podľa toho čo som si prečítal, doteraz žije v Šarišských Sokolovciach. Oslovil som len kolegyňu, o ktorej viem, že jej rodičia pochádzali z Oľšavice. Pýtal som sa, či o príbehu niečo vie. Bohužiaľ, o úkrývaní prenasledovaných nevedela nič. Povedala mi len to, že v dome jej starých rodičov boli ubytovaní nemeckí vojaci a že jej mama často spomína na to, ako ju u nich ubytovaný vojak veľmi rád držal na kolenách, dával jej sladkosti a niekoľkokrát sa pri tom rozplakal. Keď sa ho spýtali prečo plače, vysvetlil, že doma v Nemecku má rovnako starú dcéru.
Odvážny čin ľudí z Oľšavice bol možný zrejme preto, lebo farníci Michalovi Mašlejovi dôverovali a bol pre nich najvyššou morálna autoritou. Kňaz Mašlej dokázal v kázňach povzbudiť a presvedčiť veriacich, aby pomáhali blížnym, aby neváhali a otvorili svoje domovy a srdcia prenasledovaným. Tomuto odvážnemu ľudskému kolektívnemu činu sa u nás nevenovala pozornosť. Zrejme preto, lebo komunisti 40 rokov akúkoľvek zmienku o hrdinstve obyčajných ľudí v Oľšavici blokovali. Nerozprávalo sa o tom a zrejme ani nezdokumentovalo. Prečo?
Meno Michala Mašleja a dediny Oľšavice sa totiž úzko spájalo s príbehom biskupa Gojdiča, ktorý povbudzoval svojich kňazov k záchrane prenasledovaných a vraždených. Biskup bol totiž v roku 1950 po zakázaní gréckokatolíckej církvi komunistami zatvorený. Bol väznený v komunistických koncentrákoch a väzeniach až do roku 1960. V roku 1960, mimochodom v deň svojich narodenín, zomrel v Leopoldove vo veku 72 rokov na následky veľmi zlého zaobchádzania. V roku 1990 bol biskup Gojdič súdne rehabilitovaný. Bol vyznamenaný in memoriam Rádom T.G. Masaryka II. triedy a Pribinovým krížom I. triedy. Pápežom Jánom Pavlom II bol vyhlásený za blahoslaveného. V roku 2007 mu Komisia pre rozpoznávanie spravodlivých pri pamätníku Yad Vashem udelila čestný titul Spravodlivý medzi národmi – in memoriam.
Michal Mašlej bol po vojne v roku 1947 vyznamenaný prezidentom Benešom Československou vojenskou medailou za zásluhy I. stupňa (podpísaný L.Svoboda). Po zakázaní gréckokatolíckej církvi komunistami v roku 1950 žil v Šarišských Sokolovciach u svojho brata. Nepodvolil sa perzekúcii a „presvedčovaniu" komunistov. Aj naďalej udržiaval kontakty s farníkmi v Oľšavici. Oľšavičania až do roku 1968, keď bola opäť legitimizovaná gréckokatolícka cirkev, nevpustili do svojho kostola iného kňaza. Celých 18 rokov! Michal Mašlej sa do roku 1968 živil včelárstvom. V roku 1968, po opätovnom legitimizovaní gréckokatolíckej cirkvi, sa vrátil späť na svoju farnosť v Oľšavici, kde vytrval až do roku 1985. V roku 1986 zomrel v Prešove. V roku 1997 mu bolo udelené štátom Izrael a múzeom Yad Vashem vyznamenanie Spravodlivý medzi národmi - in memoriam.
V auguste 2013 bola občanom Oľšavice odhalená pamätná tabuľa. Venovali ju tí, ktorí prežili. Tým, ktorí sa nebáli a kvôli životu iných riskovali svoje vlastné životy a životy svojich blízkych.
