Odpoveď na budúcnosť Ukrajiny nám môže dať jej minulosť

Autor: Ján Macek | 25.1.2014 o 14:00 | Karma článku: 11,84 | Prečítané:  2184x

U nášho najväčšieho suseda to začína nebezpečne vrieť. Na Ukrajine by sa mohla situácia vyostriť až do podoby občianskej vojny a rodzdelenia krajiny na dve časti. Ruskú a ukrajinskú. Čo ak sa tak naozaj stane? Čo ak je to cieľom prezidenta Janukovyča? Čo ak sa na tom dohodol v Moskve s Putinom. Je síce ťažké predpovedať budúci vývoj na Ukrajine, ale pri uvažovaní o rôznych scenároch je užitočné pozrieť sa na dejiny Ukrajiny. Hlavne tie z 20. storočia.

Ukrajina vznikla, bola založená (ako chcete) v 9. storočí. Územie Ukrajiny bolo v tej dobe jedno z najrozvinutejších a ekonomicky najprekvitajúcejších spoločenstiev vtedajšej Európy.

Ukrajina má bohaté dejiny a kultúru. Je o niekoľko sto rokov staršia ako tá ruská. Odhaduje sa napríklad, že Kyjev mal v roku 1200 50 000 obyvateľov, Londýn 15 000 obyvateľov.

Vpád Mongolov v 12 storočí zapríčinil, že nezávisle ostali len dve západné kniežactvá, Haličské a Volyňské, to sú práve tie, kde je najväčší odpor proti Janukovyčovi.

Na ukrajinských východných stepiach bolo dlhé obdobie, keď toto územie nepatrilo nikomu. Žili tu slobodní muži (slovo kazak  znamená slobodný muž), organizovali sa do samosprávnych vojenských jednotiek. Vznikli Kozáci.

Kozáci viedli aktívny boj proti inovercom, ktorými pre nich boli najmä krymskí Tatári, Turci, poľskí a litovskí katolíci, Židia ako aj ostatní najmä západoeurópski prisťahovalci na Ukrajine. Záporožská Sič zohrala významnú úlohu pri formovaní ukrajinského národa a v jeho boji za samostatnosť v 16. až 18. storočí.

Represie proti ukrajinskému národu z ruskej strany začali už za Kataríny Veľkej. Dovŕšil ich Stalin. Genocída v podobe hladomoru, gulagy, deportácie, popravy, ničenie národnej identity, ničenie ukrajinského jazyka...

20. storočie

Do roku 1915 Ukrajina je súčasť cárskeho Ruska
1917 -1919 samostatná Prvá ukrajinská republika
1920 západná časť pripadla Poľsku (Halič, časť Volyne)
1922 - východná časť - Ukrajinská sovietska republika v rámci ZSSR
1939 -západná časť obsadená ZSSR (pakt Molotov Ribbentrop)
1941 -1944 celá Ukrajina okupovaná Nemeckom
1944 - 1991 Ukrajina ako zväzový štát ZSSR
1991 - nezávislosť Ukrajiny

Po I.svetovej vojne sa začal tvoriť ukrajinský odboj. V roku 1920 v Prahe, bola bývalým cárskym dôstojníkom plukovníkom Eugenom Konovalcom,  založená Ukrajinská vojenská organizácia (UVO). Mala heslo Ukrajina Ukrajincom bez Rusov, Poliakov a Židov, proti ktorým bola odhodlaná bojovať "do poslednej kvapky krvi". Neskôr sa jej centrála presunula do Berlína a UVO sa stala plateným kontrahentom nemeckej rozviedky.

Na svetovom kongrese nacionalistov vo Viedni roku 1929 vznikla Organizácia ukrajinských nacionalistov (OUN), ktorá pod vedením E. Konovalca predstavovala ideologickú základňu hnutia. UVO tvorila jej vojenskú zložku. OUN pohltila takmer všetky ostatné zoskupenia v emigrácii a Haliči.

V roku 1921 vyhralo Poľsko vojnu s boľševickými vojskami. Ľvov a západ Ukrajiny pripadol Poľsku, stred a východ ZSSR.  Po roku 1921 sa postavenie Ukrajincov v Poľsku značne zhoršilo. Vládnuci režim neuznával práva národnostných menšín, z ktorých ukrajinská (takmer šesťmiliónová) bola najpočetnejšia. Národný útlak sa spájal s ťažkým sociálnym postavením a s obmedzovaním občianskych práv. Na časté prejavy nespokojnosti ukrajinského obyvateľstva odpovedala poľská vláda masovými represiami. Pri pacifikácii národnostných menšín len roku 1930 vypálili poľské trestné oddiely viac ako 800 ukrajinských a bieloruských dedín. Po II. svetovej vojne etnické čistenie územia Poľska pokračovalo - akcia Wisla .

Na strane ZSSR to ale nebol len teror, ale genocída. Stalin a jeho zločinecká banda vyvolali na Ukrajine hladomor. Odhaduje sa, že štvrtina národa,  5 až 8 miliónov Ukrajincov, zomrelo hladom, guľkami NKVD, prípadne bolo poslaných do gulagov na Sibír. Východ Ukrajiny osídľovali Rusi. Na východe dnes prevažujú Rusi,  nacionalizmus sa tým pádom ešte viac vykryštalizoval na západe.

Ukrajinská sovietska republika mala spočiatku sympatie Ukrajincov. Avšak ďalší vývoj v ZSSR - násilná kolektivizácia, likvidácia tzv. kulakov a ďalších stredných vrstiev, prenasledovanie náboženstva a cirkví, centralizmus, národnostná netolerancia a porušťovanie obyvateľstva - pôvodnú podporu značne oslabili. Pod vplyvom stalinských zločinov, represálií, vyhľadávania tzv. buržoáznych nacionalistov a umelo vyvolávaných hladomorov (1933 - 1934) rástol extrémny nacionalizmus. Po Stalinovom hladomore je evidentné, že ukrajinskí nacionalisti rozhodne nemali Rusov v láske, čo sa prejavilo napríklad aj srdečným vítaním Wermachtu v roku 1941.

Obsiahlejší popis odboja od 20. rokov nájdete v historickej revue - TU.
Z článku pochopíte, že UVO bojovala proti každému. Poliakom, Nemcom, sovietom (Rusom), medzi sebou. Boje sprevádzali etnické čistky, vraždenie Židov, Poliakov, Rusov. Etnické čistky, rasistické vraždenie, guerilová vojna trvala celú 2. svetovú vojnu a aj po nej. Podrobnosti o tom nájdete v tomto videu, kde na tie neľudské časy spomínajú volyňskí Češi.

V okolí Ľvova sa koncentroval odboj proti Poľsku. Na čelo jedného krídla odbojovej skupiny Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN-B) sa postupne vypracoval (1929 -1934) charizmatický Stepan Bandera. V snahe vyostriť situáciu a upevniť si tak v organizácii OUN moc, dal pokyn k atentátu na poľského ministra vnútra Bronisława Pierackého. Atentát sa podaril, atentátnik Hryhorij Maciejko ušiel cez ČSR do Argentíny a poľská vláda zareagovala zatýkaním ukrajinských nacionalistov. Stepana Bandera bol odsúdený na trest smrti, ale neskôr bol omilostený a uväznený na doživotie.

Mimochodom, je málo známe, že poľská vláda po atentáte na ministra vnútra OUN vytvorila koncentračný tábor v Bereze Kartuške, kde boli uväznení ako poľskí komunisti, tak i ukrajinskí nacionalisti.

Osobnosť Stepana Banderu je kontroverzná. Inak ju vnímajú ukrajinskí nacionalisti, inak Rusi, Slováci, Poliaci a inak zrejme Nemci. Pre mnohých Ukrajincov je hrdinom, pre mnohých Poliakov, Rusov ale aj Slovákov zločincom. Každopádne je ukrajinským symbolom odporu. Osobne si myslím, že ak by nám niekto vyvraždil štvrtinu národa, tak človek ktorý by bojoval proti cudzím mocnostiam, by bol tiež náš národný hrdina a zverstvá (ktorých sa vo vojne nakoniec vždy dopúšťa každá strana) by sme prehliadali.

Poliaci Banderu väznili od roku 1934. Nemci ho po obsadení Poľska pustili, ale v roku 1941, keď sa zúčastnil na vyhlásení Ukrajinského štátu uväznili. Od roku 1941 do roku 1944 bol v nemeckom koncentráku. Jeho dvaja bratia boli zabití v Osvienčime. V jeseni roku 1944 ho nemeckí fašisti pustili, pretože ho chceli využiť aby organizoval na Ukrajine odboj proti ZSSR, ktorý bol mimochodom aktívny až do roku 1953!!! (odbojári si mysleli, že bude 3. svetová vojna a západní spojenci im pomôžu). Podľa nemeckých údajov, potvrdených aj emigrantskými zdrojmi, počet bojovníkov UPA počas jej najväčšieho rozmachu na prelome rokov 1944 a 1945 dosahoval až 100 000 osôb. V roku 1959 Banderu vo vtedajšom západnom Nemecku zavraždil kyanidom agent KGB

Nasledujú zaujímavé informácie o ukrajinskom odboji, ktoré som sem skopíroval z http://www.historiarevue.sk/index.php?id=2004smigelsyrny1112

Ukrajinský ozbrojený odboj trval od 20. rokov až do roku 1953!  Počas vojny sa UPA na teritóriu Ukrajiny a juhovýchodného Poľska snažila hrať rolu tretej sily. Napríklad len v jeseni 1943 uskutočnila 47 bojových akcií proti Nemcom a 54 proti boľševickým partizánom. Obvykle sa vyhýbala bojom s nemeckými jednotkami, údery zameriavala proti nemeckej administratíve a polícii. Ako odpoveď na predošlú ukrajinofóbnu politiku poľskej vlády sa jedným z hlavných objektov útokov UPA stali oddiely Armie Krajowej - Poliaci, potom komunisti, sovietski kolchozníci, Židia. Nemci, uvedomujúc si jej silu, začali UPA podporovať muníciou, proviantom a dôstojníkmi školiteľmi, z väzenia prepustili vedúcich činiteľov OUN a UPA Banderu, Buľbu-Borovca a iných.

Na území oslobodenom od fašistov - v Haliči, vo Volyni a v Polesí - sa rozpútala občianska vojna. Kde región na pohľad ovládali komunisti, panovala neviditeľná a tvrdá ruka OUN a UPA, ktorá kládla odpor sovietskej moci, ČA a sovietskym orgánom štátnej bezpečnosti (NKVD). V priebehu takmer desiatich rokov (banderovské podzemné hnutie existovalo na západnej Ukrajine až do roku 1950, jej pozostatky do roku 1953) ich členovia vraždili straníckych a sovietskych pracovníkov, miestnych boľševických a kolchozných aktivistov, útočili na miestne bezpečnostné oddiely, podpaľovali vládne a úradné budovy, kolchozy, sovchozy atď. Pri diverziách, sabotážach a teroristických činoch počas najvyššieho stupňa činnosti banderovského nacionalistického podzemia (1944-1946) zahynulo okolo 30 000 predstaviteľov orgánov sovietskej moci a tisíce miestnych obyvateľov. Poskytlo to však zámienku pre sovietske trestné orgány, ktoré postupovali obdobne. Príslušníci NKVD vykonávali represálie proti rodinám podozrivých zo spolupráce s UPA a masovo ich deportovali na Sibír. Podľa oficiálnych údajov v rokoch 1944 - 1951 zo západnej Ukrajiny na Sibír a Ďaleký východ násilne vyviezli 65 906 rodín, čo bolo 203 663 osôb z radov prívržencov UPA, podozrivých, majetných či nepohodlných občanov. Vypaľovali podozrivé dediny, vyrubovali lesné masívy, chytených príslušníkov UPA na mieste popravovali. NKVD uviedla do chodu celý arzenál tajnej vojny - využívala pasce, vytvárala pseudobanderovské oddiely, ktoré terorizovali miestne obyvateľstvo. Súdilo sa a trestalo podľa vlastného uváženia. Západná Ukrajina sa stala zónou bezhraničnej krutosti, sadizmu, drancovania a morálneho ponižovania obyvateľstva.

Ešte raz podotýkam, že je ťažké odhadnúť budúcnosť. Po prečítaní niekoľkých historických článkov o ukrajinskom odboji ale odhadujem, že ak by aj Janukovyč potlačil terajšie demonštrácie a nepokoje, tak ho čaká veľký problém v podobe ozbrojených zrážok. Som toho názoru, že terajší ukrajinskí ultranacionalisti nehovoria o guerilovej vojne len tak do vetra a že charakter ich národa sa ani po desiatkach rokov mieru nezmenil. Je veľmi pravdepodobné, že ozbrojený odpor by bol intenzívny a Janukovyč by nedokázal ovládnuť západnú Ukrajinu. Po čase by výsledkom bolo len a len rozdelenie Ukrajiny.  Myslím si, že toto Janukovyč a Putin dobre vedia a že presne to je ich cieľom. Putin potrebuje prístup k Čiernemu moru, potrebuje Krym a Odessu, kde prevláda ruskojazyčné obyvateľstvo. Janukovyč je bývalý kriminálnik odsúdený za krádeže, znásilnenie (a bohvie čo ešte má za sebou) a teda je vydierateľný FSB (bývalá KGB). S Putinom zrejme uzavrel  dohodu, že Ukrajina vstúpi do euroázijskej únie, po boku ďalších totalitných štátov, ktoré sú bábkami v rukách Moskvy. Západní Ukrajinci ale na toto nikdy nepristúpia.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?