Ja jej ostrý pesimistický názor zastávam tiež. Nevidím aby zmeny a reforma priniesli zlepšenie vzdelávania. Zmeny priniesli len nárast byrokracie, chýbajúce učebnice, podpriemerné platy učiteľov, deformujúco nastavený systém financovania škôl, neefektívny a pre daňového poplatníka tým pádom drahý vzdelávací kreditný systém. Myslím si, že ak by sa za uplynulých pätnásť rokov nezmenilo nič, tak by kvalita našich škôl bola lepšia.
Slovo reforma už nepovažujem za pozitívne slovo. Niekedy toto slovo znamenalo návrat k pôvodnému zmyslu plánu a úlohe, opravu a očistenie od nánosov či byrokraticko-politickej erózie. Dnes slovo reforma znamená skôr zmenu či premenu. Slovo reforma sa stalo nechutne prežutým zaklínadlom prevažne pravicových politikov. Ľavicoví politici sú opatrnejší a uprednostňujú slovo zmena. Reforma či zmena? Prašť jako uhoď...
Podľa rakúskeho profesora filozofie Liessmanna je dnes slovo „reforma" súhrnný názov, pod ktorým dochádza k odbúravaniu sociálneho štátu, k privatizácii verejného vlastníctva a liberalizácii finančných a kapitálových trhov, rovnako ako k erózii štátnych štruktúr a etablovaniu podnikateľského hľadiska, ako nového svetového názoru a všeobecne spásneho učenia. Je to krok späť, je to návrat ku koreňom začínajúceho nehumánneho kapitalizmu. Tá jeho definícia je pre mňa výstižná a presná. Na Slovensku sme za posledných dvadsať rokov vymenili naivnú ideológiu komunizmu za nehumánnu ideológiu materializmu, za ideológiu rastu HDP, za ideológiu bezduchého konzumu. Popritom sme boli masívne ohlupovaní skorumpovanými politikmi a nenažranými finančníkmi. Gorily nás okradli, strážcov poriadku pritom podplatili či zastrašili a ako bonus sa nám skľabia bez hanby do tváre.
Späť k školstvu. Pán minister Jurzyca onedlho odíde, možno späť do INEKA, ktoré mimochodom tiež dostávalo peniaze od goríl z PENTY. Zanechal nejakú stopu v školstve? Jeho zmeny, alebo skôr „nezmeny" v školstve mi pripomínajú reklamné nápisy na keksoch. Nová vylepšená receptúra! Po ich ochutnaní ale skonštatujeme, že nič sa nezmenilo. Niekedy dokonca máme čudný pocit, že tie predchádzajúce boli lepšie. Obal sa trošičku zmenil a do očí bije nápis s oznámením, že takéto niečo sme ešte nejedli.
Pán minister možno pochopil, že predchádzajúci ministri boli zlí kuchári a najhorší z nich bol jeho predchodca Mikolaj. Z Mikolajovej upečenej reformy má dodnes žalúdočné problémy veľmi veľa učiteľov a mnohým je aj na zvracanie. Pán Jurzyca urobil chybu v tom, že na miesto toho aby radikálne zmenil receptúru, tak poskakoval rok a pol okolo kuchynského pultu, zákazníkom (voličom) pritom rozprával niečo o zmene ducha v školstve a neustále hľadal doplňujúce ingrediencie na dochutenie toho blivajzu čo upiekol Mikolaj. Bohužiaľ ten blivajz sa už vylepšiť nedá. To mnohí radoví učitelia na rozdiel od pána ministra vedia.
Pán odchádzajúci minister Jurzyca zrejme neprišiel na to, čo je dôležité urobiť, v lepšom prípade bol veľmi opatrný a tým pádom neakcieschopný. Čo mohol urobiť? Pán Jurzyca je ekonóm a mohol sa napríklad pustiť do počítania, či nemáme "náhodou" premnožené SŠ a VŠ a či nestoja daňového poplatníka príliš veľa. Mohol sa pustiť do redukovania premnožených stredných a vysokých škôl, ktoré dnes často produkujú polovzdelancov, nevzdelancov a (prepáčte) dokonca aj blbcov. Miesto toho zvolil cestu informovania o tom, z ktorej školy vychádzajú absolventi, čo sa vedia uplatniť na trhu práce. Vyriešilo to niečo? On a jeho predchodcovia sa zväčša riadili číslami, videli len kvantitu, veď podľa dohovorov s EÚ (Bolonský proces) je žiadúce, aby 60 % populácie mládeže študovalo na VŠ. Počítanie nahradilo rozmýšľanie. Dôležité nebolo akí absolventi vychádzajú z VŠ, ale koľko ich vychádza z VŠ. Polovzdelanosť a nevzdelanosť mali tým pádom dvere otvorené dokorán. Pán minister síce urobil kroky k tomu, aby sa kvalita VŠ začala porovnávať, ale opäť, zmení to niečo? Pán minister sa ani nepokúsil zamyslieť sa nad spôsobom financovania škôl, tzv. normatívom, nepoložil si ani otázku, či financovanie škôl podľa počtu žiakov v konečnom dôsledku nespôsobilo paseku v motivácii žiakov a študentov snažiť sa a dobre sa učiť. Žiaci a študenti totiž nie sú hlúpi, ale za to sú pohodlní a leniví. Prečo by sa snažili, keď im všade hrozí prijatie? Nezrušil ani neefektívne naháňanie sa učiteliek a učiteľov za dehonestujúcimi kreditmi. Kreditné akože vzdelávanie neprinieslo skvalitnenie školstva, ale opäť len vymámilo ďalšie peniaze z vrecák daňových poplatníkov. Od pána Jurzycu učitelia v roku 2010 čakali oveľa oveľa viac.
Po voľbách v marci 2012 nás čaká výmena vlády. Vyzerá to tak, že vládnuť bude Smer a na trón ministra školstva možno zasadne pán Čaplovič. Urobí nejaké reformy, alebo zmeny? Skôr zmeny. Slovu reforma sa totiž strana Smer na rozdiel od pravice vyhýba. Na stránke Smeru som si pozrel volebný program a v kapitole o školstve som narazil na dnes populárne slovné spojenia - znalostná spoločnosť, rast úrovne a kvality vzdelávania, spoločnosť založená na učení, nových znalostiach, blablabla...Asi sa teda nič nezmení. Pravdepodobne nás opäť čakajú nejaké kozmetické úpravy a všelijaké byrokratické omáčky. Je možné, že v rámci proklamovaného skvalitnenia škôl nás čaká hodnotenie kvality škôl (v programe má aj SDKÚ), teda testovanie, ktoré tiež bude niečo stáť, ale čo tam potom...veď daňoví poplatníci radi a bez reptania dajú svoje peniaze na akýkoľvek experiment. Či nie?
Pravdepodobne aj naďalej bude vláda ignorovať učiteľov a učiteľky. Všetky vlády za uplynulých 20 rokov neurobili jednu zásadnú vec. Nevenovali sa učiteľom, nepočúvali ich návrhy, ignorovali ich, nedokázali ich slušne zaplatiť. Platy učiteliek/ov sú dlhodobo pod úrovňou priemerného platu. Ak si niekto myslí, že stačí tam hore vymyslieť nejakú reformu,zaviesť pár papierových zmien a potom sa veci pohnú k lepšiemu, je naozaj mimo reality. Základným kameňom dobre fungujúceho školstva je slušne zaplatený a teda spokojný učiteľ/ka. To znamená aj to, že ak budú dlhodobo spokojní učitelia, tak sa aj do školstva budú snažiť dostať kvalitní ľudia a že tým pádom budeme mať časom kvalitné školstvo. Tam treba začať reformu. Zvýšiť platy, nehádzať polená v podobe byrokracie pod nohy, dať čo najviac priestoru a slobody. Nemôžeme mať kvalitné školstvo, ak máme zle platených učiteľov. Frázy a nariadenia plynúce z úradov a ministerstiev školstvo nezmenia. Školstvo môžu zmeniť len učitelia.
